Clade

O úrovni a kvalite vysokoškolského vzdelania sa momentálne nechcem vyjadrovať, skôr si žiada poukázať na jeden fakt. Autorský zákon, používaný a uplatňovaný na vysokých školách, univerzitách a pod. Ale k veci.

Ak sa pozrieme na autorský zákon bližšie a detailne, uvidíme jeho dve podoby. Jednou je výstražne zdvihnutý ukazovák jeho jednej ruky proti študentom vysokých škôl a univerzít, aby nekopírovali a nevytvárali plagiáty. Druhú ruku má pritom za chrbtom a otvára ňou dvere samotným vysokým školám a univerzitám k možnosti kopírovať. Áno, zatiaľ čítate správne.

V prípade, že nerozumiete, tu je vysvetlenie: Prednedávnom sa naši najvyšší v našej „snemovni lordov“ rozhodli, že je potrebné riešiť aktuálnu otázku kopírovania záverečných prác študentmi a vymysleli habaďúru v podobe autorského zákona a antiplagiátorského systému. Výborný nápad bol však doplnený o detail zvaný licenčná zmluva. Podpisujú ju všetci študenti pri odovzdávaní svojich záverečných prác a je to dokument výnimočnej hodnoty. Pre školu. A pre pedagógov. Študent tomuto počinu v záchvate paniky pred štátnicami nevenuje pozornosť a nerieši.

Každý, kto napíše záverečnú prácu sa stáva jej autorom. Logicky. Vzťahuje sa teda na neho autorský zákon, nie? Ak má v práci dokonca svoje myšlienky, nápady, zistenia, tak jednoznačne. Podpisom už spomínanej licenčnej zmluvy sa však jeho status autora čiastočne mení a vysoká škola sa stáva „nositeľom autorských práv“. V reči laika, vysoká škola môže s prácou študenta nakladať ako chce a nežiadať od neho povolenie.

V praxi to znamená, že síce sa študent zaviaže a zaprisahá, že záverečnú prácu, ľudovo povedané, „nepajcol“, súčasne povolí svojej Alma Máter, aby jeho prácu chytila, stlačila ctrl+c a ctrl+v a vydala to pod svojou hlavičkou ako odbornú publikáciu jedného zo svojich pedagogických zamestnancov. A hop, „publikačná činnosť“ vysokoškolského pedagóga je na svete. Stačí takto „spracovať“ zopár prác a môže sa vyšvihnúť až na doktora, docenta, či inú hodnoť, ktorá v sebe nesie podmienku publikačnej činnosti.

Prvé, čo každého súdneho človeka napadne je, „čo ak mu na to prídu?“ Na to sú dve odpovede/otázky: Kto by na to prišiel? Študent, ak nepôsobí v školstve, sa k odbornej publikácii zrejme nedostane ako je rok dlhý a ak áno, spoznal by ešte svoje výplody, ktoré ktosi okopíroval z jeho záverečnej práce? A druhá, ak by na to niekto prišiel, čo by s tým spravil? Publikácia je vydaná pod hlavičkou školy, prípadná snaha vytasiť na pedagogického zamestnanca alias kopiráta autorský zákon bude vysmiata s licenčnou zmluvou v ruke spomínaného pána Dr. Doc., prof atď.

Takže zatiaľ čo sa naši študenti desia výsledku „zhody“, ktorú im vypľuje „systém“, naši pedagógovia (ktorí študenta často doslova „buzerujú“ na každej skúške s nohou na jeho krku, ako tí najvyšší, najvzdelanejší) si mastia ruky a zo záverečných prác študentov si dláždia rebríčky za vyšším titulom.

Samozrejme, česť výnimkám…