Clade

Pri hodnotení kvality vzdelania všeobecne sa zaujímame o to, kto vyučuje, ako vyučuje a aké sú výsledky. O „kvalite“ vyučujúcich na vysokých školách sme sa bavili. Ich vedomosti často nesiahajú ani po úroveň stredoškoláka, ktorého daná oblasť zaujíma. O tvorivosti nemôžeme hovoriť už vôbec a prax v odbore je často založená na starom známom „dejte mi lidi, já to udělám“. Aby sme sa vyhli omylu, stále hovoríme o vysokoškolskom vzdelávaní humanitných odborov.

Nešťastný študent, ktorý sa chce skutočne vzdelávať, sa vo svojej osamotenosti môže utiekať už len k odbornej literatúre. Ak pedagóg poskytuje zmätočné alebo žiadne informácie, čo iné študentovi zostáva, však? To však ešte chudák nevie, že slovko „odborný“ by malo byť pozmenené vo všetkých dostupných slovníkoch slovenčiny. Už to totiž dávno nevyjadruje to, čo kedysi. Dnes je publikácia odborná iba preto, že je v oddelení odbornej literatúry.

Ale pozrime sa na to od základov. Pri základnej otázke, „Kto píše odborné publikácie?“ zistíme, že 99 % autorov sú vysokoškolskí pedagógovia. O ich schopnostiach publikačnej činnosti už vieme svoje a aj v prípade, že sa jedná o hrubú, rozsiahlu a uznávanú publikáciu, kde nie je použité ani slovko z práce študenta, je táto odborná kniha bezcenným brakom. Otvorením akejkoľvek „odbornej“ publikácie, napísanej na Slovensku totiž zistíte, že sa jedná o síce pekne napísaný, umne vytlačený, ale stále starý známy kompilát. Úroveň prvého stupňa vysokoškolského vzdelania sa odráža v publikáciách našich slovenských vysokoškolských pedagógov prakticky bez výnimky. Autor A cituje autora B, autor B parafrázuje autora C….. Ak by niekto hľadal nové poznatky, postrehy, skúsenosti, znalosti, iný pohľad, či vlastný názor, tak sa nahľadá. A zaplače. O niektorých témach nenájdete jedinú novú publikáciu. Pardon, žiadnu inovatívnu. Chytíte prvú publikáciu na nejakú tému z roku pána cca 1980 a potom tých 100, čo vyšli odvtedy. A zistíte, že vo väčšej, či menšej miere nové publikácie citujú, parafrázujú alebo rovno kopírujú túto jednu jedinú (a potom opäť jedna druhú). Nič, žiadny nový postreh sme k vysoko aktuálnej téme 21. storočia nezistili ani za 30 rokov. Ale hrdíme sa vzdelanými pedagógmi. Takými vzdelanými, že doteraz na nič neprišli. Zrejme pretlak vedomostí upchal kanáliky inovatívnosti, fantázie, iniciatívy a vlastného názoru.

A prečo toľké znechutenie? Keď si totiž vezmete do ruky publikáciu napísanú a vydanú v zahraničí, kdekoľvek v zahraničí, zistíte, že sa tu predostierajú teórie a definície, aké vám vyrazia dych. Treba prekladať, ale niekedy stačia základy a doslova vás prefacká nápaditosť zahraničných autorov. Poviete si, ok, iná kultúra, iný pohľad. Možno oni by boli šokovaní z toho jedného čo máme my tu na Slovensku. Ale chytíte ďalšiu publikáciu radenú právom medzi odborné a žasnete nad názormi autora, ktorý píše z vlastnej skúsenosti – z praxe. Otvoríte ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu a zistíte, že autori sa navzájom prakticky necitujú a neparafrázujú (ak, tak minimálne, pre porovnanie názorov), ale každý z nich prichádza s niečim novým, logickým, praktickým a s niečim, čo vás posadí do kresla a núti vás zamyslieť sa, či to kvantum slovenských „odborných“ kníh, ktoré ste prečítali vás skutočne spravilo múdrejšími. A zistíte, že nie. Že ste stagnovali prakticky už od tretej knihy. Že odbornosť slovenských vysokoškolských publikácii má úroveň bakalárskej práce a niekedy ani to. Že hrdinovia, ktorí robia výskumy na Slovensku, sú machri, pretože toto je jediná inovatívna činnosť v odborných kruhoch, ktorá niekam vedie. Ak si ju niekto všimne, všakže.

Takže aj keď sa považujem za národovca a som hrdá na to, že som Slovenka (nesmejte sa, to fakt), tak je nevyhnutné skonštatovať, že odbornosť vysokoškolského štúdia sa zmenila na šípkovú Ruženku. Zaspala pred 100 rokmi a zarástla burinou lenivosti a ľahostajnosti. A niet toho, kto by ju odklial. Zatiaľ.