Clade

Kedysi, keď som bola malá, prijatie na vysokú školu bolo niečo neuveriteľne úžasné. Poznať človeka, ktorý chodí na „vysokú“ bola prestíž. Ak ste takého človeka mali v rodine, v očiach ostatných ste povyrástli aj vy, lebo veď „gény neobabreš“. Pamätám si, aké to bolo ťažké a náročné, sa na vysokú školu dostať a to nie len v čase našich súdruhov, ale aj po roku 1989. A toho učenia. Každá skúška poctivo a natvrdo, odmakaná, odnespatá. Študenti chodili s kruhmi pod očami, bieli ako stena, vychudnutí a zničení. Od učenia. Dnes vyzerá vysokoškolák v podstate rovnako, ale od učenia to teda nebude.

Naše vysoké školstvo začalo po revolúcii napredovať. Na univerzitu sa mohol dostať ktokoľvek, kto na to mal. Vedomosti. Dnes sa tiež na univerzitu dostane každý, kto na to má. Peniaze. Vysokých škôl pribúdalo, učiť mohli už aj „kapacity“, ktoré sa nepáčili režimu, hoci boli dobrí. Už nebolo úžasné, ak sa niekto dostal na vysokú. Už to bolo normálne. Neskôr to už bolo bežné, až priam nevyhnutné. Kto dnes nemá titul, je fakt smiešny. A že si na tom nezakladá? Dnes? Keď je to také jednoduché? Pche.

V súčasnosti nám na štúdium na vysokej škole stačí strašne málo. Teda pardon, veľa, ale nie toho, čo myslíte. Máte rozum? Ste šikovní? mali ste dobré známky? Ste nápaditý, zažratý do vedomostí, flexibilný s obrovskou chuťou niečo študovať, vymyslieť, zlepšovať, skúmať bádať? Kedysi ideálne predpoklady pre prijatie na univerzitu sú dnes trápne a zbytočné. Načo to všetko? Stačí zazobaný otecko, či solventná maminka a ste tam kde chcete. Súkromné vysoké školy tu vyrástli ako huby po daždi. Aby priniesli kvalitnejšie a elitnejšie vzdelávanie pre vyvolených. Pozrite sa na parkovisko takejto univerzity a máte jasno. Značky nablýskaných športiakov a elegantných limuzín a pololimuzín by mohli konkurovať autosalónom. A tu je obraz toho, čo treba na štúdium na súkromnej vysokej škole. Na skúšku stačí prísť s igelitkou plnou….. „vedomostí“. Na skúške sa táto igelitka vybalí na skúšajúceho a zo skúšky sa odchádza iba s indexom v rukách a úsmevom na perách. Je to bežný jav, stačí sa prísť pozrieť.

Ale toto všetko je samozrejme pochopiteľné. Veď študenti sa zmenili na sumy za školné. Prečo neprijať na jeden odbor tisícku študentov, hodí to pekný balík. A pravidlo z minulosti, že pri zápise je študentov v ročníku 50 a pri štátniciach 15 je dávno zabudnuté. Namiesto prijatej tisícky ich je možno o pár kusov menej, ale to len preto, že tí skončili skôr. Samozrejme s titulom. Ako inak. Vyhodenie študenta je mínus jedno školné. No kto by toto robil?

A ako je to s pedagógmi? Učia na univerzite ešte takéto elity ako kedysi? Kdeže. Svetom vládne trhový mechanizmus a kto je poctivý, nikam sa nedostane. Veď ako by sa taká súkromná univerzita uživila, ak by mala vo svojich radoch pedagóga, ktorí študentov naozaj skúša? Alebo nedajbože nenechá nejakého študenta prejsť? Na oko sa samozrejme prechádza v niektorých prípadoch „až“ na tretí termín, ale prejde každý. Každý, kto platí, teda nie je na listine neplatičov. Dokonca niektorí skúšajúci si rovno povedia sumu a spôsob platby. Za skúšku. Obyčajne je to výška školného. Rozumej, po zaplatení školného škole je občas potrebné podobnú sumu si pripraviť aj na niektorú skúšku. Pedagóg sa nebojí. Väčšinou na to študent má a skúška je za A.

Naše vysoké školstvo teda postúpilo krásne vzad. Šplhá sa hore, ale iba papierovo. Množstvo absolventov vysokých škôl je každoročne obrovské. Rozmach niektorých súkromných vysokých škôl zašiel tak ďaleko, že vznikajú vysunuté pracoviská takmer už aj v Hornej dolnej. Študovať vysokú školu dnes nie je prestíž, ale šliapnutie do výlučkov riadne veľkých živočíchov. Pretože kvantita prevýšila kvalitu a nie je titul, ako titul.

Samozrejme česť výnimkám…..